Honzo nemas tu Paulovu knizku v pdf? Nemohol by si mi ju poslat? Samozrejme anglicky...

Mě se to ještě nestáhlo, jede to hrozně pomalu , takže v tomhle bohužel nepomůžu, alespoň ne dnes.

Moc prosím ty, co už Numb stáhli. Mám problém s torrentama. Nemohl ny to někdo dát např. na rapidshare? Případně mohu poskytnout na omezenou dobu ftp prostor. předem děkuji.

Jéé to jsem rád, že to takhle berete ale kdo pomůže mě? Ne vážně, před třema rokama by mě ani na vteřinu nenapadlo, že se někdo může cítit stejně jako já a jak je vidět, může.

Za pomoc budu určitě rád, chci se do budoucna zaměřit hlavně na překlady z Paulova blogu (a nejen jeho) a na články o meditaci, možná i něco o buddhismu, jsem ateista, ale ta víra je mi hodně sympatická, když už se mám změnit tak ať pořádně .

Honza je oporou pre mnohych z nas, taky skupinovy terapeut, ze? ;)

Ani si neviete predstaviť ako mi váš blog a webové stránky pomohli. Preštudoval som snáď všetky príspevky, vlieva mi to silu do žíl. Momentálne idem preštudovať Adamovu diplomovú prácu. V stredu sa chystám k psychiatričke, myslím že jej donesiem nejaký materiál z vašeho webu a zrejme aj môj \"príbeh\". Musím ísť s pravdou von. Som rád že sa mám s kým podeliť o svoje problémy. A Honzo dík za radu. Konečne sa môžem porozprávať s niekým kto ma vie pochopiť, to je fakt neoceniteľné. Budem sa snažiť prispievať do diskusie a blogu čo najčastejšie. Bol by som rád ak by som vám aj mohol nejak pomôcť pri tvorbe tohoto fóra. Napr. mohol by som prekladať nejaké zaujímavé články, príbehy atď. (mám s tým už skúsenosti) Inak tá knižka od Paula Davida je neskutočná, je naozaj super že niečo takéto vyšlo a dostane sa to aj ku nám v našom jazyku.S pozdravom Zdeno

Zdeno

Ahoj Zdeno,

tak jsme přečetl tvůj obsáhlý příspěvek. Podle toho co píšeš to skutečně vypadá, že trpíš derealizací. Ten první atak co jsi měl v noci s tím vůbec nemusí souviset a derealizace se u tebe naplno spustila až po kouření marihuany, to je totiž nejčastější spoušteč DP/DR. Jak jsem si to četl tak ti bohužel musím říci, že děláš vše proto aby tě to nepřestalo, vyhrotil jsi to na nejvyší možnou mez, ale to není nic co by nešlo změnit. V tvých symptomech co popisuješ není nic šíleného, je to v DP/DR úplně běžné, tím jak se neustále pozoruješ je držíš v hlavě, tím jak o tom přemýšlíš tvoříš ve svém těle strach co je udržuje. Podobnou zkušeností jakou máš ty jsem si také prošel, můžeš se o tom dočíst na blogu. Dříve jsem se choval úplně stejně jako ty, pořád jsem se pozoroval, pořád jsem o sobě přemýšlel a vedlo to jen k tomu, že se všechno zhoršovalo, to nejúžitečnější co ti asi teď mohu poradit je, aby jsi sledoval překlad na blogu, jsou tam ty nejužitečnější rady co můžeš najít. To že ti doktorka řekla, že ti začíná schíza a že derealizace se moc samostatně nevyskytuje, mě nepřekvapuje, jak už jsme se tu všichni přesvědčili, psychiatři vědí o DP/DR celkem prd.

Bibi:
Ne ne, titulky nedělám, zatím se mi to ještě nestáhlo a jsem teď hodně zaměstnaný takže nemám moc čas.

...

Ahoj, som tu medzi vami nový a toto je môj úplne prvý príspevok. Napísať sem som sa prinútil až po niekoľkých mesiacoch. Chcel by som sa s vami podeliť o moje problémy, ktoré sa nezačali až tak dávno. Som rodák z Liptovského Mikuláša, momentálne bývam spolu s rodičmi a bratom na Sliači. Pred nedávnom som oslávil svoje 21prvé narodeniny. Prvé náznaky problémov nastali asi medzi cca 17-18 rokom, teda keď som bol asi druhák na strednej škole. Dovtedy sa žiadne problémy nevyskytli, žil som úplne normálny, šťastný život. Bolo leto a v strede noci som sa zrazu strhol zo spánku, strašne mi búšilo srdce, cítil som strašné teplo, pálila ma celá ľavá ruka. Hrozne som sa preľakol, šiel som sa poprechádzať, no neprešlo to. Strašne som sa bál že mi zastane srdce, pobudil som rodičov, povedal im čo mi je. Ukľudnili ma a tú noc som prespal u nich. Na druhý deň ráno problémy ustúpili, no strach vo mne ostal. Čo keď sa mi to stane zase? Už také niečo nechcem zažiť. Pre istotu sme s otcom zašli na kardiológiu, no všetko bolo v úplnom poriadku. EKG úplne ok. Tak som sa nakoniec ukľudnil, ale začal som sa viac sledovať. Moje problémy sa neskončili, po niekoľkých týždňoch ma začal pobolievať jeden zo semenníkov, bolo to veľmi nepríjemné. Nijako som sa neudrel a občas všetci vieme že nás to tam dole bolí. Neustále som musel na to myslieť, prečo ma to bolí? Hneď som začal premýšľať nad tým najhorším, na internete som sa dočítal o rakovine semenníkov. Čo bolo však najhoršie, pri neustálom kontrolovaní a sledovaní sa, som si na ňom našiel malú hrčku. Taký strach ako vtedy som nikdy nazažil, bol som presvedčený že ide o rakovinu, že určite umriem, že prežívam posledné chvíľky života. Rodičom som to zo začiatku tajil, no potom som to už nevydržal a povedal im to. Bol vtedy večer, na druhý deň ráno sme mali ísť hneď na urológiu. V tú noc som snáď ani oka nezažmúril, preležal som ju v hroznom strachu. Na druhý deň ráno sme prišli na urológiu. Doktor mi to prehmatal, a hneď v zápatí ma ubezpečil že určite nejde o nádor. Je to len nejaký výrastok. Opäť som si raz vydýchol. Prišli sme domov a ja som si myslel že všetko už bude teraz ok. Moje sledovanie sa však neprestávalo. Neustále som sa kontroloval, sledoval si každé znamienko na tele a pozoroval či sa náhodou nejedná o nejaký nádor. Bolo to veľmi nepríjemné, nemohol som sa toho zbaviť. Raz v noci keď som zaspával ma hrozne strhlo. Poznáte to, zaspávate a vás len tak mikne, alebo vám trhne nohou. Opäť som sa preľakol, čo to je? Mám niečo s nervami? Nedokázal som kvôli tomu spávať. Každý večer som si líhal s tým že zase nebudem môcť spať. Neskôr to bolo ešte horšie, začal som sledovať svoj dych. A bol som skalopevne presvedčený že sa dusím. Neskôr som si zase začal sledovať srdce. Všetko sa to nakopilo a ja som bol na dne. Nedokázal som normálne žiť. Nedokázal som si ani s kamarátmi zahrať futbal, pretože som sa bál že mi zlyhá srdce. Nevedel som čo mám robiť, nevedel som čo sa so mnou deje. O tomto som však už rodičom viac nepovedal. Celé leto som pretrpel v mukách. Potom som nastúpil do školy. Postupne sa začalo všetko upravovať. A ja som pomaly pomaličky postupne na všetko zabudol. Dostal som sa z toho. Všetko bolo ako predtým úplne ok, bol som šťastný. Zabával som sa, našiel si frajerku, behal som s kamarátmi. Tam som sa aj prvý krát dostal do kontaktu s marihuanou. Občas po škole sme zašli do parku, a dal som si pár práskov z jointa. Nechutilo mi to a priznám sa že to so mnou v podstate ani nič nerobilo. Robil som to iba z frajeriny. Dokonca sme raz u kamaráta varili z trávy mlieko. Neskôr sme to vypili, no nič moc som potom necítil. Marihuanu som mal možno 6-7 krát v živote. Neskôr som úspešne zmaturoval a dostal sa na vysokú školu. Prvý ročník na vysokej škole bol úplne ok, darilo sa mi. Mal som dobré známky. Cez leto som opäť prišiel do kontaktu z marihuanou. U toho istého kamaráta sme zase po dlhých rokoch varili mlieko. Boli sme len dvaja. Vypili sme pripravený nápoj a ja som si opäť myslel že nič z toho nebude. Mýlil som sa, zažil som veľmi zvláštne stavy. Zo začiatku som sa len smial, bolo mi dobre. Neskôr sme vyšli von. Vtedy strašne pálilo slnko. Prišli sme k takému pomníku, ktorý je neďaleko lesa. No potom sa so mnou začali diať veci. Začala sa mi točiť hlava, bolo mi strašne zle. Takéto stavy som nikdy nezažil, okolie bolo celé rozmazané, zle som vnímal hlasy. Kamarátovi som hovoril že mi je zle, on bol ale ok. Neskôr sme sa zase vrátili do jeho domu. Myslel som si že tú cestu nezvládnem, strašne sa mi točila hlava, myslel som si že odpadnem. U neho som si potom ľahol. Pamätám si ako som mu vravel že nechápem čo mi je, boli to zvláštne stavy ktoré nie a nie odísť. Neskôr som potom odišiel domov, cestu si už moc nepamätám. Prišiel som domov, no doma mi potom začalo byť ešte horšie. Pamätám si ako som sa chcel ísť osprchovať. Vtedy nešla teplá voda, tak som si šiel dať zohriať vodu do hrnca na plyn do kuchyňe. Potom som išiel do inej izby a v zápätí som zabudol čo som predtým spravil a kde som bol. Začala mi úplne vypadávať pamäť, alebo bola dosť spomalená. Ako tak som sa osprchoval, neskôr som si ľahol. Strašne ma pálilo na bruchu, prechádzalo mnou strašné teplo. Myslel som že zhorím. Ráno som sa však prebudil a všetko bolo ok. Stavy úplne zmizli a ja som bol šťastný. Celé leto bolo ok. Nastúpil som opäť do školy. Na ten nepríjemný zážitok som úplne zabudol a v tej chvíli som si povedal že tráva už nikdy viac. Bez akýchkoľvek problémov som úplne normálne študoval a žil. Prešiel skoro celý zimný semester no tesne pred skúškovým obdobím ma začala pobolievať hlava. Zo začiatku v pohode, veď každého bolieva hlava. U mna to však začalo byť neznesiteľné, bolela aj tri dni fkuse. Neskôr sa bolesť stávala až pichľavou. Začalo mi to veľmi znepríjemňovať štúdium až tak, že som nakoniec išiel k neurológovi.Ten ma poslal na CT, no objednali ma až o nejaké cca 1,2 mesiace. Problémy s bolením hlavy som mal už aj predtým, no nie takéhoto rázu. Zľakol som sa či by tam nemohol byť nejaký nález. Nebol to však taký strach ako vtedy v lete. Neskôr som zase začal mať problémy pri zaspávaní. Jednu noc som sa strhol zo spania. Nemohol som potom dlho zaspať a potom keď som si už myslel že sladko zaspávam zrazu BUM. Moje telo akoby sa zastavilo, akoby prestalo biť srdce. Ťažko sa to popisuje ale bol to taký vzruch - impulz ktorý zrazu prešiel mojim telom. Nehorázne som sa prestrašil. Znovu som sa pokúsil zaspať a potom opäť. Nedokázal som zaspať a každú noc sa opakovalo to isté. Opäť som sa začal sledovať. Raz som sa trochu buchol do pŕs a nahmatal som si v prsnej žľaze v bradavke malú hrčku. Okamžite som sadol za net a dočítal som sa že aj muži môžu dostať rakovinu prsníka. Neustále som sa ohmatával, sledoval svoj dych. Počúval som ako mi bije srdce. Nedokázal som s tým prestať, nedokázal som prestať na to myslieť. Samozrejme som myslel len na to najhoršie. K bolestiam hlavy a iným problémom sa však pridal problém najhorší. V jedno ráno, išiel som vtedy do školy, som pocítil hrozne zvláštny pocit. Je to ťažké popísať, no akoby som nachvíľu nevedel kde som, akoby mi niečo bránilo naplno vnímať prostredie okolo seba. Bola to len malá chvíľka a nevenoval som tomu pozornosť. Tieto pocity sa však opakovali. O niekoľko týždňov neskôr sme s kamarátom cez pauzu v škole skočili do školského bufetu najesť sa. Bolo to ešte ráno, asi po nultej hodine. Zase prišli na mňa tie stavy, akoby som nemohol dobre otvoriť oči, akoby som sa díval na ľudí okolo cez zaparené sklo. Pretrel som si oči, no nič. Neprešlo to. Myslel som si, že som asi nevyspatý. Takéto stavy sa začali opakovať no prisudzoval som to tomu, že mám niečo s očami. Všetko sa začalo stupňovať, jedno ráno som sa prebudil strašne nervózny, plný napätia. Pozrel som sa vonku a zrazu prešiel mnou pocit. Kde som? Som uzavretý v nejakej kocke? Cítil som strašnú úzkosť. Až takú, že som musel plakať. Ale povedal som si to je nič, vyspím sa a ráno bude všetko ok. Nič sa nezmenilo. Zo školy som chodieval s plačom, nedokázal som sa sústrediť a úplne ma to ovládlo. Ten stav bol horší a horší. Akoby som sa na všetko díval z diaľky, akoby som bol opitý. Všetko som však tajil, nikomu som nič nepovedal. Nedokázal som počúvať učiteľa, akoby bol vzdialený odomňa na kilometre. Začal som prežívať strašné muky. Najhoršie však bolo, že som nevedel čo sa so mnou deje. Ráno som vstával so strašnou panikou. Celé telo sa mi triaslo, nedokázal som sa ani pohnúť. Na internete som sa dočítal niečo o panickej poruche. Bol som 100% že ju mám. Že dostávam nejaké záchvaty. Začal som sa pomaly rútiť dolu. Chodil som po známych miestach, no akoby tam na nich niečo chýbalo. Vedel som kde som, všetko som videl. No akoby som bol niekde mimo reality. Začal som premýšlať nad smrťou, nevedel som čo mám robiť. V jednu nedeľu keď som išiel od frajerky to bolo už také silné že som rovno namieril na pohotovosť. S plačom som vysvetľoval lekárke čo sa so mnou deje. Tá povedala že zrejme ide o depresiu a hneď ma poslala na psychiatriu. Bolo to len kúsok od pohotovosti. Chvílu som čakal a psychiatrička si ma zavolala dnu. Zmätene som jej vyrozprával čo prežívam a povedala mi že ide o úzkosť. Dala mi dve tabletky coaxilu a hypnogen na spanie. Že si to mám večer a ráno zobrať a na druhý deň prísť do jej ambulancie. Pocítil som trošku úľavu, že tabletky zaberú a v zápätí bude všetko ok. Na druhý deň som prišiel ráno do ambulancie. Tam mi už predpísala coaxil, uľavilo sa mi že teraz už mám psychiatra a tabletky, už to bude len lepšie. Prišiel som domov, chvíľu som si pospal. No keď som sa zobudil som prežil asi najhorší zážitok. Všetko bolo zahmlené, hlasy z televízora som počul len skreslene. Točila sa mi hlava, bol som úplne mimo. Brutálna panika, stres, plač, beznádej. Okamžite som sa obliekol a znovu bežal na psychiatriu. Bol som poslaný do nemocnice, kde ma hospitalizovali na psychiatrii. Zmenili mi lieky, bral som cipralex (antidepresíva) a zyprexa (antipsychotiká). Povedali mi že tie pocity, vnímanie okolia akoby cez sklo a pod. sú derealizačný syndróm. Môj stav sa nelepšil a Zyprexa vymenili za Solian. Bolo mi povedané že tá derealizácia je možno začiatkom nejake psychotickej choroby ako napr. schizofrénia ale nemusí to tak vôbec byť. Keď mi toto oznámili bol som doslova šokovaný. Dokonca som si začal nahovárať že počujem hlasy. Moje sebapozorovanie bolo také silné že som sa už bál každej svojej myšlienky, každého pocitu. Môj stav sa po niekoľkých týždňoch zlepšil, úzkosť zmizla. Derealizácia však ostala. Povedali mi, že treba ešte počkať. Na priepustku som bol na pár dní pustený domov, no stav sa doma ešte zhoršil. Okrem ležania a pozerania TV som nedokázal nič robiť. Keď som sa opäť vrátil do nemocnice, zase mi zmenili lieky. A takto to bolo v podstate dookola. Neskôr som sa niečo na vašom blogu dočítal derealizačnom syndróme ako samostatnom ochorení. Hovoril som o tom doktorke, no tá mi povedala že nepredpokladá že by som niečo také mal. Po niekoľkých týždňoch sa môj stav zlepšil a bol som prepustený domov. Derealizácia ma neustále obťažovala, ale nebola už taká silná ako predtým. Skôr som si na ten stav \"opitosti\" pomaly zvykal. Prežíval som ťažké chvíle, raz bolo horšie a raz lepšie. Tak je to aj doteraz. Momentálne som prerušil štúdium na vysokej škole a brigádnicky pracujem. No stále cítim hlavne vonku a cez deň že to nie je ono. Snažím si to nepripúšťať, ale nie je to ok. Niečo jednoducho nie v poriadku, nejaká derealizácia tam je. Príznaky depersonalizácie som nikdy nepociťoval a ani nepociťujem. To že som fajčil trávu a zažil som stav aký som zažil som doktorke nepovedal. Neviem či tam nemôže byť súvislosť aj s tým. Momentálne beriem len dve tabletky cipralexu ráno. Psychiatrička si myslí že mám depresiu, pri ktorej keď pociťujem úzkosť sa mi dostaví derealizácia. Ale čo keď ide o derealizačný syndróm z ktorého mám depresiu alebo úzkosť. Môj momentálny stav je ako na vážkach. Raz je tak a raz je tak. Keď cez týždeň robím je to vcelku ok, no príde víkend a ja zase musím rozmýšlať nad svojím stavom. Niekedy si tú derealizáciu možno aj vsugeruvávam. Neustále kontrolujem každý svoj pohľad po okolí, či náhodou \"nevidím\" derealizovane. Minule som bol vo veľkom nákupnom centre plnom ľudí a všimol som si že pri takýchto miestach sa mi tie pocity vracajú a desia ma. Večery sú však ok a ja normálne fungujem. Príde však ďaľšie ráno a ja vstávam so stresom či dnes to na mna príde alebo nie. Niekedy tiež cítim veľký strach, alebo ma len tak napadne že teraz zmiznem a už tu nebudem. Alebo sa často bojím že zrazu oslepnem, alebo každú chvíľu zošaliem. Bojím sa chodiť na miesta, kde som predtým zažíval derealizačné pocity. Bojím sa chodiť von, medzi ľudí, všetci vyzerajú tak šťastne. Vzdychnem si, bože vy takéto problémy nemáte ako vám je hej. Bez problémov si len tak chodíte a vychutnávate si okolný svet. Takže neviem, fakt neviem čo mám robiť. Na záver by som chcel poďakovať tvorcom tejto stránky. Fakt ste mi veľmi pomohli, je super že niečo takéto existuje.

Ivane díky, už to běží:) Ale před nedávnem to tam ještě nebylo, že ne? Já na to kouknu v originále, ale chtěla bych to pustit pár přátelům, takže titulky by byly fajn. Mám kámoše co je dělá - ale abychom teda nejeli na \"tři útočné řady\" - Ivane necháme to tedy na tobě. dík - teda jestli Honzo už na nich neděláš?

Bibi, stiahni si torent, vpravo hore si daj Numb, nastav si mininovu a klikni. Tam si klikni na Numb, kde je najvyššie číslo a sťahuj. Skúsim vybaviť titulky. zatiaľ ešte niesu.

Ahoj všem,
Honzo díky za překlady:) na Numb se těším- hledám ho všude - kde jste ho kluci šikovní našli?
Michale jo, sraz platí, budu ráda, když se přidají i ostatní. Už jsem se sešla s několika lidma co mají taky šedo v hlavě a bylo to fajn. Máš návrh kdy a kde?

Ten princíp zo 4. kapitoly je správny, vlastne najsprávnejší a jediný možný, neraz som ho tu spomínal, len inými slovami. Tento princíp sám o sebe môže byť 100% účinný, ak človek nieje príliš fyzicky a hlavne psychicky preťažovaný. Od 92 podnikám, mal som tri obchody a jeden veľkosklad. Staval som si dom svojpomocne, robil som si stavbyvedúceho a všetko ostatné. Zkolilo ma to. to čo je spomenuté v 4. kapitole som uveiedol u seba do dokonalosti za posledné dva roky. Dnes som si dal s rodinou prechádzku po Ostrihome a DPDR na 99% zmizla. Ale viem, že to nieje len zásluhou procedúry spomenutej v 4. kapitole. Preto oceňujem pomoc preparátov ako Aurorix-najleší syntetický liek na DPDR aký poznám, ráno som si dal ešte 0,1mg rivotrilu 5-htp, a nepamätám si, či som si šľahol aj ginko prim. aby som nezachrápal v aute do Ostrihomu, tak som si šlahol aj energetický nápoj. Energie som mal na rozdávanie. Tridsať rokov mi nebolo tak dobre ako dneska. Syntetické a prírodné preparáty, ktoré užívam, sú pre mňa minimálne tak hodnotné, ako metóda v 4. kapitole, takže ich používam do kopy, aby som bol dosť energický. To ale neznamená, že všetko dokopy mi nemôže pomôcť vytvoriť takú mozgovú štruktúru, ktorá už potom nebude potrebovať žiadne lieky. Beriem to ako dostatočne silný potenciál ne to, aby sa to podarilo aj pri živote, ktorý žijem.

Ivan

Jak píše Paul v knize, i s takovými stavy musíš počítat, záleží pouze na vůli člověka jak se k tomu postaví a jestli to po prvním neúspěchu vzdá nebo se snaží dál. Já tomu věřím a myslím si že je to jediná správná cesta. Chemie je sice hezká věc, ale jak už jsem psal, není to vyřešení hádanky. Ono se to špatně dělá i když se člověk jen válí doma, myslím si že ať už práce nebo škola je stimul který každý potřebuje k tomu aby se hnal dál. Ta kniha je asi to nejúžitečnější k čemu jsem se za tři roky dostal, jasně věděl jsem že to musím překonávat a hnát se do předu ale co potom, tady už si tím někdo prošel a ví jak na to, to je to hlavní, všechno předtím byly jenom výkřiky do tmy. Podle mě nemá cenu ztrácet čas hledáním nějakého zázračného léku, vitamínu, nebo terapie, jasně může to na chvíli pomoci ale problém to neřeší, chce to prostě vzít úplně jednoduše, to je začít u sebe a pracovat na tom. Mě se ten smysl knihy líbí a určitě se podle něho budu držet, čas ukáže jak moc je to pravda. Každopádně až skončíme s překladem vrhnu se na překládání jeho webu.

Jedno je ale isté...Ak si z toho čo máte budete robiť prdel, máte ďaleko väčšiu šancu na regeneráciu, než keby ste si tú prdel z toho nerobili.

Milí chlapci a dievčatá. To čo sa tu popisuje praktizujem už 25 rokov, a úplne intenzívne asi dva roky. Lenže keď prídu stavy vyžmíkania energie, ktoré trvajú tri mesiace, tak s tým sa fakt blbo robí, hlavne keď ste súkromný podnikateľ, a nemá za vás kto robiť. vtedy mi zaberajú farmaceutiká. napriek technológii popísanej v kap.4, som sa dpdr nezbavil, ale jedno je isté, je vynikajúca na likvidáciu postsekundárnych problémov.

Chlapci, aj pri tomto máte derealizáciu?
http://erotika.uzaj.sk/index.php?option=com_datsogallery&Itemid=5&func=detail&catid=53&id=908

Tak jsem poslal na blog další kapitolu. Numb už taky stahuju

Stiahol som si film Numb, kto spraví titulky?

zdravim vsechny. tak jsem opet zavital na anglicke stranky
http://anxietynomore.co.uk/blog/?p=5
a http://anxietynomore.co.uk/blog/
a docitam se, ze lidi co na tom byli pred pul rokem hodne spatne, tak jsou nyni celkem v podode. Lidicky doufam, ze sem Honza brzo prihraje 4 a 5 kapitolu a ze si v nich najdete hodne uzitecnych info. Zatim se mejte